Zdraví

Medzi spôsobom konzumácie šalátov a znamením horoskopu existuje údajne istá súvislosť. Vypozorovala to vlastne medzinárodná Asociácia dressingov a omáčok na základe výsledkov jedného výskumu. Ostatne, posúďte sami:

Vodnári sa vraj najviac zo všetkých znamení snažia jesť vyváženú stravu. Šaláty si najradšej dochutia farmárskym dresingom, ktorý je ich favoritom. Šalát si vždy dôkladne premiešajú, aby dresing obalil každý kúsok zeleniny či mäsa v ich šalátovej mise.

Ľudia narodení v znamení Rýb sú individualisti a radi prevádzajú extrémne športy ako napr. horolezectvo. Pokiaľ ide o výber šalátových dresingov, držia sa však pri zemi a siahajú po osvedčených chutiach – u Rýb jednoznačne vedie taliansky dressing.

Barani sú veľmi uvedomelí, pokiaľ ide o ich zdravie. Najviac im na dochutenie šalátov vyhovuje omáčka vinaigrette, ktorá sa pripravuje z oleja, octu, byliniek a korenia a má len nízky počet kalórií. Barani navyše jedia šaláty častejšie ako iné znamenia – a to v priemere štyrikrát do týždňa, zatiaľ, čo ostatní len trikrát do týždňa. Na druhej strane v porovnaní s druhými majú doma obvykle len dva druhy šalátových dresingov, zatiaľ, čo ostatní majú v chladničke 3 – 4 rôzne príchute.

Býci používajú najčastejšie farmársky dresing, ktorý v rebríčku chutí u nich stojí na prvom mieste.

Blíženci sú veľmi mnohostranní, čo sa prejavuje tiež v kuchyni. Nemajú len jednu obľúbenú chuť, ale obvykle majú po ruke viacero dresingov s rôznymi príchuťami, z ktorých si vyberajú podľa momentálnej nálady a chuti.

Osoby narodené v znamení Raka budú mať pravdepodobne v obľube dresing z plesňového syra. Títo ľudia zbožňujú namáčanie jedla do omáčky alebo dresingu. Často si preto objednávajú dresing i šalát zvlášť a konzumujú ich tak, že kúsky zeleniny namáčajú do dresingu. Raci obvykle jedia všetko, na čo majú chuť, a nerobia si ťažkú hlavu s vyváženosťou stravy.

Levy sú často fyzicky aktívni a radi objavujú nové veci. Ich chuťové bunky zbožňujú rovnakou mierou taliansky, francúzsky i syrový dresing. Podobne ako vodnári si taktiež svoj šalát s dresingom dôkladne premiešajú.

Panny sa zaujímajú o zdravú výživu, vyváženú stravu a šaláty jedia trikrát do týždňa. Ich obľúbencom je farmársky dresing, tesne nasledovaný talianskym dresingom. Patria medzi tzv. „pokrývačov“, čo znamená, že dresing nalejú len na vrch šalátu a potom ho konzumujú smerom zhora dole.

Váhy majú najradšej taliansky dresing, ktorý si do šalátu poriadne zamiešajú. Váhy len neradi riskujú a tiež v jedle pre istotu opatrne kombinujú zdravé pokrmy, rovnako ako labužnícke pochúťky.

Pre škorpiónov je najviac charakteristické to, že si jedlo s obľubou namáčajú do omáčok alebo dresingov. Na prvom mieste je u nich farmársky dresing, na druhom taliansky.

Ľudia narodení v znamení strelca milujú francúzsky dresing. Pretože zároveň patria do kategórie „pokrývačov“, tak isto i oni si šalát vychutnávajú s dresingom navrchu.

Kozorožci túžia po rôznorodosti a zmene. Radi skúšajú nové veci, preto majú doma väčšinou niekoľko príchutí šalátových dresingov. Pozrite sa schválne svojmu známemu kozorožcovi do špajze a uvidíte, že tam má vždy najmenej 4 rôzne druhy dresingov.

Šaláty na stole našich predkov
Dnes si svoj jedálny lístok bez šalátov nedokážeme snáď ani predstaviť. Mohlo by sa síce zdať, že obľuba šalátov je vyložene záležitosťou modernej doby, ale nie je tomu tak.

Od korienkov po dnešok
Zeleninu a ovocie jedol človek snáď odjakživa: v počiatkoch ľudského veku zbieral korienky, plody, huby a divoko rastúce rastliny, postupne s rozvojom poľnohospodárstva sa rozmanitosť stravy zväčšovala. Jedla sa zelenina listová a koreňová a tiež lesné byliny. Vtedajší Európania (v období okolo 6000 p. n. l.) mali k dispozícií mrkvu, zeler, petržlen, pór, kapustu, kel i hlávkový šalát.

V období staroveku sa v Grécku začali pestovať citrusové plody, z Perzie prišiel špenát a hrach. Neskôr sa z Indie do Európy rozšírila šošovica, z arabských krajín baklažán. Paradajky, papriky a fazule, tak typické pre Stredomorie a Blízky východ, sa sem dostali až v novoveku po objavení Ameriky. Oregano bolo naopak v Stredomorí domácou rastlinou, okrem nej sa používali tiež tymian, bobkový list, fenikel, šalvia, chren a pór.

Grécku kuchyňu prevzali Rimania a doviedli ju k dokonalosti. Jednoduchosť pokrmov vystriedali často až bizarné kombinácie potravín, z ktorých mnohé boli dovážané z početných rímskych kolónií. Vo veľkom množstve sa používala všetka dostupná zelenina – teda všetky druhy, ktoré poznáme i dnes, s výnimkou paprík a paradajok. Na rímskej tabuli by sme našli napríklad zelerový šalát s olivami, pikantné cibuľky alebo čerstvý fenikel. Mimochodom, svoje dnešné pomenovanie dostal šalát podľa latinského výrazu "herba salta", ktorý sa používal pre osolené rastliny (zeleninu, byliny).

Germáni, ktorých Rimania nazývali barbarmi, si už vtedy pochutnávali na kapuste. V obľube boli i husté zeleninové pokrmy, doplnené ovsenou kašou, nekvaseným chlebom či varenou repou. Podobne sa stravovali i Slovania.

V 15. storočí sa z Ameriky do Európy rozšírila kukurica, zemiaky, paradajky, papriky, kakaové bôby, melóny, fazule, ananás, nové korenie, vanilka a tabak. Na celom svete najrýchlejšie zdomácneli paradajky a fazuľa. Paradajky sa však až do 2. svetovej vojny používali len na varenie a nie surové.

V stredoveku patrili medzi najviac pestované druhy zeleniny na európskom kontinente najmä reďkovka, kapusta, cibuľa, cesnak, trebuľka, repa, kel, čakanka, tekvica, hrach, mäta, uhorky, petržlen a iné. Z ovocia to boli jablká, hrušky, čerešne, figy, gaštany, mandle, dule, orechy a broskyne. Na stoloch urodzených nechýbala zelenina upravená na rôzny spôsob.

V novoveku i v modernej dobe obohatil potom rozvoj medzinárodného obchodu a poľnohospodárske vedy tradičnú ponuku ovocia a zeleniny o niektoré nové druhy (cukety, brokolice, mangold, avokádo, kivi, a pod.)

Nahliadnutie do šalátovej misy
Rovnako dlhú a bohatú históriu, ktorá siaha do dôb antiky alebo ešte ďalej, majú tiež šalátové dresingy a omáčky. Napríklad Číňania používajú sójovú omáčku už 5000 rokov, Babylonci pripravovali zálievku na šalát z oleja a octu už pred 2000 rokmi a súčasná obľúbená worcesterovská omáčka bola vyrobená z omáčky používanej už za čias Césara. Zatiaľ, čo staroveký Rimania dávali prednosť šalátom zo zelených rastlín a byliniek ochutených soľou, Egypťania pripravovali šaláty dochutené olejom, octom a orientálnym korením. Až pred 200 rokmi sa na stoloch francúzskej aristokracie objavila majonéza.

Šaláty boli vyhľadávanou pochúťkou tiež na kráľovských dvoroch európskych panovníkov. Kráľovskí šéfkuchári často v jedinej šalátovej mise obrovských rozmerov skombinovali až 30 či dokonca 40 rôznych ingrediencií. Súčasťou šalátov boli niekedy i také exotické prísady ako plátky ruží, fialiek, žeruchy alebo žihľavy.

Obľúbený šalát anglického kráľa Henryho IV. bol však pripravovaný z oveľa jednoduchších surovín: skladal sa z nových zemiakov, uvarených a nakrájaných na kocky, sardiniek a bylinkového dresingu. Škótska kráľovná Maria si zase pochutnávala na šaláte z uvareného a nakrájaného zeleru, zmiešaného s hlávkovým šalátom, hľuzovkou, trebuľkou, natvrdo uvarenými vajíčkami a krémovým horčicovým dresingom.

Umenie prípravy šalátov bolo ďalej zdokonalené v 19. storočí, keď sa začali zhotovovať šalátové zálievky z oleja, octu alebo citrónovej šťavy a korenia. Kupované dresingy či zálievky boli k dostaniu v obchodoch až na prelome 19. a 20. storočia. Do tej doby si museli kuchári alebo gazdinky pri ich príprave vystačiť s tým čo mali, čo bolo po ruke. Dresingy tak odrážali jedinečnosť svojho tvorca a taktiež dostupnosť surovín, lebo v tej dobe ešte neexistovalo celoročné zásobovanie čerstvými produktmi, ani chladiaca a mraziarenská technika.

Postupom času však prišli niektorí podnikaví majitelia reštaurácií či lahôdok na nápad baliť najviac žiadané dresingy do zvláštnych obalov a predávať ich svojim zákazníkom. Tak vzniklo nové odvetvie potravinárskeho priemyslu a mnohé zo súčasných najväčších svetových značiek stáli práve pri jeho zrode.

Ako jeden z prvých začal v roku 1912 predávať svoju skvelú majonézu, pripravovanú podľa starej rodinnej receptúry Richard Hellmann, majiteľ lahôdok v New Yorku. Majonézu predával v drevených škatuľkách previazaných modrou stuhou, ktorá je dodnes hlavným motívom loga značky Hellmann´s, ktorej výrobky sa dnes predávajú po celom svete.